Keď sa nás ľudia pýtajú na naše sny, pripadá nám to divné, ale divné je to, že nám to pripadá divné.

Do názvu príspevku som si dovolila ukradnúť slová Bedřicha Václavka, českého spisovateľa (okrem iného).

Keď sedíte štvrtý rok v tej istej lavici na literatúre, kde zo sto diel (akože z brucha číslo) je 95 úplne na nič a prečítate si o nich niečo len preto, aby ste mali istotu, že niečo viete, ak vás náhodou učiteľka vyvolá.

Ja som veľký snílek. Asi až taký prehnaný, nezdravý. Ale neviem to ovplyvniť. Niežeby sa mi tento náš reálny svet nepáčil, akurát si ho viem predstaviť ešte tak stokrát krajší. Preto, keď sme sa vo štvrtáku učili o zbierke poviedok Kufor na sny od Dušana Dušeka, ostala som nadšená. Už len ten názov. Už len to jeho magické meno, že Dušo Dušek. V škole sme sa, bohužiaľ, učili možno o troch poviedkach zo zbierky a ja som sa k tomu už viac nedostala.

Až nedávno, keď som si ju požičala z knižnice. A musím vyhlásiť, že milujem Duša Dušeka. Preto som si dovolila túto vlastnosť dať aj Melánii, až tak ho milujem. Určite existuje viacero vydaní, no ja mám také, že keď otvorím knihu, hneď sa mi naskytne pohľad na nahú ženu. Veľké prsia a medzi nohami taký ten typický prirodzený porast. Neviem, dokedy sa za to ženy nehanbili, no v deväťdesiatomtreťom, kedy zbierka vyšla, to ešte asi nevadilo.

Rozmýšľam, že si ju musím zadovážiť aj sama pre seba, z nejakého antikvariátu, alebo kníhkupectva, ak ju v nejakom nájdem. Lebo by mala byť mojim osobným talizmanom. Držím v ruke knihu s rozmermi cca 12x19 centimetrov,  hrubá je dva centimetre. A aj napriek tomu, aká je malá, je v nej toľko pokladov.

Kvalita vždy prevyšuje nad kvantitou. Viď príklad 50 odtieňov sivej. Hrubá a vnútri nič. Nič proti 50 odtieňov sivej, prisahám.

Aby som len tak netliachala a nezasypávala vás zbytočne mojimi rozvetvenými písaníčkami, keď som z niečoho unesená, tak vám pekne spíšem dôvody, prečo Kufor na sny milujem.

1.      Veci so sexuálnym podtónom, ktoré miestami pobavia alebo zaskočia, až nad tým krútite hlavou. Už som sa párkrát vo vlaku pristihla pri tom, ako sa popri čítaní usmievkam do knihy. 
2.   Cenzúra v knihe minimálna. Milujem to, keď sa veci píšu tak, ako sú. Prečo by som ju nazývala hlupaňou, keď mám sto chutí o nej povedať, že je piča? Okej, nájdu sa ľudia, ktorým to vadí, ale kto to nemá rád, keď si môže v zlej nálade trochu ponadávať? Ruku hore.

3.      Poviedky majú v priemere dve - tri strany, čo prečítam za asi tak desať minút. Prečo? No, pretože sa musím poriadne zamyslieť nad tým, čo tým chcel autor povedať. Je milión spôsobov, ako si to vysvetliť, ako to pochopiť, ako si vziať z toho niečo svoje. Ak ma sledujete už dlhšie, viete, že to je pre mňa dôležité. Rôznorodosť názorov, myšlienok, pochopenia súvislostí..

4.      Odveci veci, ktorých je v knihe taká hromada. Odveci a pritom majú význam. Ale niektoré sú skutočne odveci. Len tak, aby bolo. Aby potešili, aby pobavili.

5.      Kozinové. Ten výraz sa mi tak zapáčil, že ho asi začnem používať.

6.      Proste Dušo Dušek. Skúste to vysloviť nahlas. Dušo Dušek, Dušo Dušek. Geniálne.

Ospravedlňujem sa, za moje možno nepochopené myšlienkové pochody, ale nad týmto textom som až tak veľmi nepremýšľala. Píšem to tak, ako to cítim, aby bol môj názor ozajstný, neupravený dlhým rozmýšľaním. Prvá asociácia je tá správna. Viem, že niesom žiadny veľký prozaik a neviem písať umelecky, ani moc opisovať, takže možno tento príspevok ani nevyznie tak úžasne, ako som skutočne chcela, aby vyznel. Chcela som, aby vás nadchol až tak, že si Kufor na sny prečítate. A ak vás tento príspevok nenadchol, tak si tú knihu aj tak prečítajte. Dušo Dušek vie svoje myšlienky formulovať oveľa jasnejšie, nápaditejšie a pútavejšie, ako ja.

V závere by som sa chcela poďakovať tej milej dobrotivej duši, ktorá túto úžasnú knižku z knižnice v Banskej Bystrici na ulici F. Švantnera, popísala. Si super.