Do dnešného príspevku som si vybrala veľmi jednoduchú
tému, o ktorej sa mi píše veľmi ťažko. (Asi aj
preto, lebo, ako som už spomínala, ja som veľký snílek a sny sú pre mňa
dôležité. A asi tu o nich niekedy bude viac, ako by ste chceli, ale snáď ma
nezabijete.)
Ale hlavne preto, lebo je omielaná zo všetkých strán, tak
neviem, ako sa jej chopiť a ako začať. Sedím tu pri počítači už desať
minút a nič. Akurát tieto štyri vety, kde píšem o tom, ako nič neviem
napísať. Haha. Už som si skúšala aj napísať osnovu, ale bola mi na nič. Tak to
skúsim takto.
Kde bolo,
tam bolo, bola raz jedna krajina. Ľudia ju volali všelijako, každý mal pre ňu
vlastné meno. Táto krajina patrila na našu zem, akurát bola pod akýmsi
ochranným štítom, takže na ňu nedoliehali vonkajšie vplyvy, ktoré inak
doliehajú na celú našu planétu. Ľudia v tejto krajine robili to, čo
pokladali za správne, čo chceli, na čo mali chuť, čo ich tešilo, čo ich bavilo,
na čo mali predpoklady a aj to, na čo predpoklady nemali. V tejto krajine
sa sny stávali skutočnosťou a vlastne tu sny ani neexistovali. Tu sa sny
odjakživa skutočnosti rovnali. Ak chcel niekto byť vrcholovým bežcom, tak ním
bol. Ani o tom nestihol snívať. Ak niekto chcel byť hercom, bol ním. Ak
niekto cítil naplnenie v tom, že bude pomáhať opusteným psom, pomáhal. Ak
pre ženu bolo to najdôležitejšie, byť dobrou matkou svojím deťom, bola ňou.
Všetko tu bolo prirodzené, bez akýchkoľvek vymýšľačiek a podceňovania.
Nikto nikoho nedokázal zastaviť v tom, za čím si išiel.
Ľudia z okolitých
krajín a neskôr aj z ostatných krajín sveta, začali ľuďom z tejto
nemenovanej (pretože sa volala všelijako) krajiny závidieť. Ich spokojnosť, ich
úspech, ich vyrovnanosť a dobrú energiu. Snažili sa prísť na to, v čom
spočíva toto ich tajomstvo, pretože ľudia z tejto krajiny sa nelíšili od
iných. Akurát tým, že žili v inej krajine. Neprišli na to, a tak dostali
nápad. Asi si povedali: „Ak sa o toto tajomstvo nepodelia, tak ho nebude
vlastniť nikto. Ani my ani oni.“ A pokúsili sa zničiť štít. Aj ho zničili.
A všetko im, tým ľuďom z ostatných krajín, vyšlo tak, ako chceli.
Samozrejme, až po určitom čase. No stalo sa tak. Už žiadne štíty, už žiadna
rozdielnosť krajín. Iba niektorí starší ľudia z nemenovanej krajiny si
toto tajomstvo vryli hlboko do pamäte a snažili sa ho šíriť z generácie
na generáciu. Nebolo to však ľahké, pretože v krajine bez ochranného štítu
sa tajomstvo pomaly rozpadávalo, strácalo. Iba niektorým ľuďom ostalo. A tým,
ktorí tento štít zničili, po čase ani nevedelo napadnúť, prečo to vlastne
urobili...
Nemusíte byť literárni odborníci na to, aby ste text
vyššie pochopili. Ak sa vám to zdá trápne, nevadí. Trochu aj mne. No chcela som
vo vás navodiť ten pocit, kedy vám to pomaličky všetko dochádza.
Ja svoju krajinu nijako nevolám, ale ak by som ju mala
pomenovať, tak by som ju volala M16 alebo Šťastie. Nepýtajte sa prečo. Proste
by som ju tak volala.
Existuje miliónpäť dôvodov, prečo dnešný svet neznášam a miliónsedem,
prečo ho milujem. Jedným z dôvodov, prečo ho neznášam je, že voči nemu
nemáme ochranný štít. Niežeby tento svet bol zlý. On nie je. My sme si ho taký
spravili. Takže, aby som tento výrok dostala do finálnej podoby: nemáme svoj
osobný štít voči iným. Alebo máme, ale slabý. Alebo máme a ten je trochu
prisilný, čo tiež nie je dobre. Alebo máme a taký ten správny. A ten majú
práve potomkovia starších ľudí zo zničenej nemenovanej krajiny.
Veľmi ma mrzí, keď si ľudia neplnia sny. Pre x na entú
výhovoriek. Hovorí sa, že asi to nechceme veľmi, keď si za tým nejdeme. Hoci aj
cez prekážky. Nie vždy to platí. Niekedy naozaj niečo visí vo vzduchu, to, čo
nám preniklo pod náš štít (pokiaľ nejaký, samozrejme, máme). A to nás
nepustí ďalej.
Ale ja vám niečo poviem. Ak sa vo vašej krajine spoja
všetci ľudia dokopy, ani nebudete vedieť ako a váš štít bude zrazu taký
silný, až to bude všetko opäť fungovať. Sny sa stanú skutočnosťou.
Chcem, aby ste vedeli, že si o sebe nemyslím, že som
dokonalá a že som zožrala všetku múdrosť sveta. Tiež nie som bohvieaký
motivátor. Popravde to ani nemám rada, hovoriť niekomu žvásty o tom, ako
to má urobiť a ako to pre neho bude dobré, pretože to ostáva bez účinku.
Iba človek sám vie, čo je preňho dobré. A ostatným sa to môže zdať divné,
zlé, hrozné, budú sa chytať za hlavu, krútiť ňou, vysmejú vás, ponížia, budú
vás kritizovať. Ale vám to bude jedno (u riti). Pretože vy máte
taaaaaaaaaaaakýto silný štít.
P.S.1: Verím, že ste pochopili moju vysokoctenú iróniu v názve príspevku.
P.S.2: Týmto chcem pozdraviť všetkých dementkov, ktorí si
myslia, že majú právomoci na to, niekoho súdiť. Preberte sa.
S láskou a veľa veľa veľa snami, Rue.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára