Where is the problem?

S jednou z mojich spriaznených duší máme od istej doby tendenciu, sa namiesto otázky: „Kde je...?“, opýtať: „Where is the...?“ Koniec vety doložíme po slovensky. Potom to vyzerá nasledovne: „Where is the rozum?“ Och, a je jedno či ide o singulár alebo plurál daného slova: „Where is the uši?“ To som ale odbehla od pôvodnej myšlienky.

Čítam Chatrč od Williama Paula Younga. Skôr ako som sa začítala, som si prečítala niečo o samotnom Youngovi. Keď som sa dočítala, že jeho rodičia boli misionári, jeho otec pracoval ako pastor, on sám študoval náboženstvo, ostala som trochu na pochybách. Rozmýšľala som, či sa do tej knihy vôbec mám pustiť a to hlavne preto, lebo som nechcela čítať bájky o Bohu, ktoré nám aj tak vždy a všade tlačia do hláv. Predsa len, čítať knihu o tom, ako sa niekomu zjavil Boh od autora, ktorého celý život sa prakticky točí okolo náboženstva a viery. Veľmi som si želala, aby ten príbeh bol trochu menej upätý.

Čo sa mňa a mojej viery v Boha týka, áno verím. Niekde tam existuje (či skôr jednoducho v nejakej podobe JE). Do kostola však nechodím, modlím sa sporadicky, keď sa mi chce a keď si spomeniem, nijak špeciálne sa môj život okolo toho netočí, proste len v neho verím. Bodka. Kto neverí, nech neverí, jeho vec. Koniec koncov, o samotného Boha v tejto knihe ani tak nejde. Čo viem s určitosťou povedať je, že každý v niečo verí. Niekto v Boha, niekto v Alaha, niekto v osud, niekto v náhody, niekto v samého seba a tak ďalej. NO O TO TU NEJDE.

Aby som sa ešte pristavila pri tom, aká som bola voči knihe skeptická, či skôr voči Youngovi. Ab-so-lút-ne som mu krivdila a kniha ma stopercentne pohltila. Autor nikomu netlačí vieru v Boha, netlačí mu nič, len to, čo si sám z toho vezme. Neviem, či je ten príbeh skutočný, no to mi je srdečne jedno. Dokonca ani toto autor nikomu netlačí, kto chcete, verte, kto nie, tak nie. Už len to, že Boha v knihe predstavuje Afroameričanka, je toho dôkazom.

Priznám sa, že popri čítaní som sa veľakrát pristavila pri samotných prehovoroch Boha.(Písala som, že o neho tu nejde, ale Young píše o Bohu, nie o Alahovi ani o osude.) Nie všetkému som dokázala porozumieť alebo som veciam porozumela po svojom, ale o to asi tak trochu išlo.

Do deja som sa jednoducho zaľúbila. Do tých krásnych slov, ktoré sú tam písané, do tej krásy, ktorá tam je opísaná, do predstáv, ktoré vám v tej chvíli napadnú. Pri čítaní Chatrče sa cítim spokojne a vyrovnane, je len na vás, do akej veľkej hĺbky sa ponoríte. A svet je tam takýýýýý krááááásny. A tá Afroameričanka je taká plná života. Ona tancuje, spieva, usmieva sa, žiari. A aj všetko to, čo my pokladáme za zlé je pre ňu dobré. Pre ňu zlo  neexistuje.

Where is the problem? Prečo taký názov? No, presne preto. Ale keďže nám, ľuďom, takéto jednoduché vysvetlenia nestačia: PRETOŽE NECHÁPEM, KDE NAOZAJ TEN PROBLÉM JE. Neviem kto nám povedal, že máme byť zlostní, keď sa niečo pokazí. Neviem, kto nám povedal, že máme lipnúť na materiálnych veciach. Neviem, kto povedal, že sa máme žiť pre budúcnosť. Neviem, kto povedal, že existuje len to, čo sa dá vedecky dokázať, a že zázraky nie sú možné. Neviem, kto rozdelil veci na dobré a zlé. Neviem, kto nám povedal, že vo vzťahoch si ľudia nemôžu byť rovnocenní. A hlavne neviem, kto povedal, že žiť jednoducho a zároveň šťastne nie je možné. Že si to žiada veľa úsilia, práce, potu, krvi a neviem čoho všetkého, žiť šťastne. Kto to povedal, že život nemôže byť len pekný a dobrý? Kto?

*V neposlednom rade – kto to povedal, že nie sme veriaci, ak nechodíme do kostola, spovedať sa, bla bla bla? K tejto „kontroverznej“ otázke, len takáto odpoveď: „Ľudia nikdy nerobia zle tak dôkladne a s radosťou, ako keď to robia z náboženského presvedčenia.“ (Blaise Pascal, citát z knihy)

Možno sa vám zdá, že teraz som len očarená báchorkami akéhosi Paula z Kanady, ktorý na tejto knihe zarobil neskutočné prachy a teraz sa smeje, ako tomu bullshitu môžeme veriť. No, možno to tak je. Keby mi to niekto tvrdil, nehádala by som sa. Jediné, čo viem, že po prečítaní celej knihy, a napokon už aj teraz, keď som ešte len kdesi v polke, ju budem v sebe nosiť ešte dlho. A keď by som už zabúdala, tak si ju prečítam znovu. Pretože vždy to stojí za to, keď to v človeku niečo zanechá. Niečo nevysvetliteľné, rozžiarujúce, úsmevné, šťastné a pre každého jedinečné. Lebo, ako som už písala, každý si z toho vezme to, čo je pre neho dôležité. A to je na tom to super, nie?

P.S.: Toto nie je recenzia na Chatrč. Je to môj pocit, o ktorý som sa potrebovala podeliť. Veď to berte, ako chcete. Ja si idem užívať život :). Ejmen.