Ale ja, chudák, mám len svoje sny...

Do dnešného príspevku som si vybrala veľmi jednoduchú tému, o ktorej sa mi píše veľmi ťažko. (Asi aj preto, lebo, ako som už spomínala, ja som veľký snílek a sny sú pre mňa dôležité. A asi tu o nich niekedy bude viac, ako by ste chceli, ale snáď ma nezabijete.)

Ale hlavne preto, lebo je omielaná zo všetkých strán, tak neviem, ako sa jej chopiť a ako začať. Sedím tu pri počítači už desať minút a nič. Akurát tieto štyri vety, kde píšem o tom, ako nič neviem napísať. Haha. Už som si skúšala aj napísať osnovu, ale bola mi na nič. Tak to skúsim takto.

Keď sa nás ľudia pýtajú na naše sny, pripadá nám to divné, ale divné je to, že nám to pripadá divné.

Do názvu príspevku som si dovolila ukradnúť slová Bedřicha Václavka, českého spisovateľa (okrem iného).

Keď sedíte štvrtý rok v tej istej lavici na literatúre, kde zo sto diel (akože z brucha číslo) je 95 úplne na nič a prečítate si o nich niečo len preto, aby ste mali istotu, že niečo viete, ak vás náhodou učiteľka vyvolá.

Where is the problem?

S jednou z mojich spriaznených duší máme od istej doby tendenciu, sa namiesto otázky: „Kde je...?“, opýtať: „Where is the...?“ Koniec vety doložíme po slovensky. Potom to vyzerá nasledovne: „Where is the rozum?“ Och, a je jedno či ide o singulár alebo plurál daného slova: „Where is the uši?“ To som ale odbehla od pôvodnej myšlienky.